Mali sme v Lechoviciach veľké záhradníctvo. V roku 1951 nás ale komunisti vykopli na ulicu. Mamu sa s troma deťmi. Mne boli vtedy štyri roky, sestra mala päť a brat tri. Otca odvliekli. JRD Prače si u nás v dome urobilo kancelárie a v skleníkoch pestovali sadenice pre JRD Slušovice. Prepadli nás vtedy v noci, a tak nás susedka vzala k sebe domov. Bývanie sme našli u babičky v Tešanoch v takej manzarde, kam nás dedko odviezol na voze ťahanom kravou.
Mojím spolužiakom v škole bol Václav Chaloupka (neskorší štvornásobný víťaz Veľkej pardubickej) a spolu sme v Tešanoch zakladali prvý jazdecký oddiel. Vtedy to patrilo pod Štátny statok Židlochovice, mali ešte jednu stajňu v Šinkvickom dvore, kde bol čisto chov koní. Bola ich tam asi stovka, od žriebät po dospelé kone. Každý týždeň sme jazdili na jazdiareň na Jalovisko, tie lepšie kone sme tam jazdili a predvádzali, čo dokážu. Kone tam predávali. Vtedy som to bral veľmi vážne a už v dvanástich rokoch som jazdil prebory v skokoch a stal som sa dokonca majstrom republiky v doraste.
Potom som šiel ale do učenia do Mototechny v Brne, kde bol naším vedúcim Robert Janka. Čuchol som si k benzínu a začal jazdiť na motorkách. Všetci sa tam schádzali. Najmä počas Veľkej ceny Brna si tam Jawa nechala robiť motory. Ale pamätám si, že tam jazdil aj Rudi Thalhammer alebo Eric Hinton s nortonom. My sme sa vyučili na motorkách. Medzi denných hostí patrili aj Eman Quirenz, Jozef Hejmala, Pavel Slavíček, Alois Gbelec (jazdil F3, pradedo dnes nádejného Martina Gbelca) a mnoho ďalších. Stále niečo potrebovali, pretože robili rôzne fušky. Ota Šustek, inak štartér veľkej ceny, robil kľukové hriadele a naproti cez dvor robili bratia Haraštové výbrusy. Navrchu bola lakovňa a pod ňou bol elektrikár, taký malý, guľatý, ale neviem, ako sa volal. Bolo tam všetko. Ja som pracoval vedľa Ota Šustka na ponku. Keď som začal jazdiť, tak mi Ota prenechal svoju garáž. Teda ona to nebola garáž, ale bývalé mäsiarstvo. Vybehal som si všetky papiere, celý priestor opravil, dal tam zjazdy a tam som začal robiť motorky. To bolo asi v roku 1969.
Vždy som jazdil iba dvestopäťdesiatky a tristopäťdesiatky. Samozrejme som štartoval aj v pollitroch, ale s tristopäťdesiatkou. Motory som si robil vždy sám. Jazdil som na letisko všetko vyskúšať. Na motor mi nikto nesiahol. Lepšie sa mi išlo, pretože som vedel, ako to je poskladané, a mohol motorke veriť. Mechanikov som mal viac. Prvý bol Jirka David, potom Kyncl z Borkovan, Lojza Štěpánků z Tešan, Bubu (Zdeněk Kupka), Rošambo (Mirek Vitula), Hafec (Jan Havel) – ten ale bol skôr na zábavu, hral na harmoniku a vozombuch, Fúzo (Láďa Kyněra ), Laco Tomaševič, Míša Šandera, a potom až do konca Karol Foretník. Keď som niečo potreboval zvariť alebo vytočiť na sústruhu, tak som šiel k Emanovi Quirenzovi. Vždy mi pomohol. Potom sme ešte mali jedného takého šikovného, hovorili sme mu komunista, pretože bol členom strany, Zajac sa volal. On bol jediný, kto vedel vyrovnať elektrónové kolesá. Nikdy nám ale nepovedal, ako to robí.
Najviac som jazdil za Městec Králové. Tam bolo veľa nadšencov a tí žili pre preteky. Boli aktívni a starali sa. Podpora to bola skôr morálna, pretože peňazí veľmi nemali. Šéfom tam bol František Novák a on bol zároveň riaditeľom nejakého statku. A tak mi dali napríklad polovicu prasaťa. Zato po pretekoch sme tam chodili na poľovačky, pretože mechanik Karel Foretník bol poľovník.
Nové Mesto nad Váhom, tam boli veľmi dobrí organizátori. A boli to dobré preteky. A tiež Písek, Veľké Meziříčí a Hořice boli vždy nádherné. To boli asi moje najobľúbenejšie preteky. V Novom Meste nad Váhom som to ale mal asi najradšej. Dodnes tam mám množstvo kamarátov. Pekné preteky boli aj v Českej Třebovej. Raz som tam jazdil na druhom mieste za Honzom Novotným (1976). V poslednom kole spadol a ja som ešte s Oldou Kábou musel zabrzdiť, aby sme toho Honzu neprešli. Jardovi Francovi to bolo jedno, či tam niekto spadol, jednoducho nás obišiel a vyhral. Ja som prišiel druhý, tretí bol Vláďa Jarolím a za ním Olda Kába. Na stupňoch víťazov sme sa s Francom skoro pobili.
Závodne som začal jazdiť v roku 1969 a v roku 1971 som vyhral v Klatovoch dvestopäťdesiatky i tristopäťdesiatky a získal majstra Českej republiky. Na začiatok som mal od Jaroslava Ľudovíta Jawu 250 a od Jána Novosada Jawu 350 Junior. Potom som od Karla Bojera kúpil zetky 250 a 350 ccm, jednovalce vodou chladené. To som potom lietal do Strakoníc ako žatvá linka za hlavným konštruktérom Jánom Báčom. On robil všetky dvojtakty. Tieto zetky som mal asi tri roky. Potom som začal viac spolupracovať s Františkom Srnom. To bol zlatý človek. Ja som to mal u neho dobré. Mal som priamo od neho jednu motorku a jedného dvojvalca od Aloisa Mrkvičky, ale ten bol pôvodne tiež Srnu. Bol to spodok od jawy a z yamahy boli karburátory Mikuni. Všetko v stvorenom ráme. Srna ich takto staval a v tom čase to bol motocykel na úrovni. Ale potom s tým boli problémy, že sa trhali ojnice, a ja som začal šmírovať po yamahách.
Raz sme boli v Prahe na nejakom vyhodnotení sezóny a Srna mal záverečnú reč. Na konci povedal: „Tu Jurkovi dajte jawu. To je budúcnosť nášho motorizmu.“ Všetci sa po sebe pozreli a veľmi im to nevoňalo (prednosť mali členovia KSČ). Dvojvalec dostal Zbyněk Havrda, ale ja som ho na tom jednovalci niekde vyplatil, a tak mi nakoniec tú jawu dali tiež. Prvýkrát mi ju doviezli do Kyjova. Musel som sa trochu naučiť s ňou jazdiť, pretože som presadol priamo z Juniora. Potom som ešte niekoľkokrát išiel na skúšku a dali mi zmluvu na ďalší rok (1972). Prvé preteky boli v Novom Bore a ja som mal s motorkou strašné problémy. Vôbec nešla stlačiť spojka a tam to bolo samé „za rohom“, tak to nešlo. Po pretekoch som šiel do Jawy a Jiří Sirotek (konštruktér závodných strojov) sa ma pýtal, ako to bolo, a ja hovorím, že s tým nešlo ísť. Mechanikom vtedy bol Ladislav Štajner a ten len hovoril, že si vymýšľam. Išli sme do dielne a tam zistili, že som mal pravdu. Druhé preteky som jazdil v Košiciach. To boli preteky majstrovstiev republiky, išlo sa to na diaľnici tam a zase späť. A zase som mal problém, pretože to nešlo. Ako som ubral plyn, tak sa to zastavovalo a ja som to musel držať na spojke. Zložili vojne a všetko normálne behalo. Štajner zase, že tomu nič nie je a že si vymýšľam. Nemal ma veľmi v láske. A tak som závod došiel, ale nič moc. Potom ale v dielňach v Prahe vybrali kľukový hriadeľ a stredové ložisko bolo zadreté. Potom sme išli medzinárodné preteky v Bratislave. Na továrenských jawách vtedy išiel Bohúš Staša ako jednotka a ja s ním. Pri druhom tréningu sa mu nejako pokazila rýchlostná skriňa. Myslím, že mu tam nešla trojka. No a oni vymontovali rýchlosť z mojej motorky, a pretože nemali náhradnú, tak tú zdrbanú dali mne. Odmietol som s tým ísť, a tak som sa s nimi rozišiel. Tú sezónu nedojazdil z podobného dôvodu ani Havrda. Ja som pri tom bol taký blbec, taký skúšobný králik. Poslali ma s motorkou na letisko, ja tam s ňou lietal ako blbec, a keď to bolo dobré, tak ju dali Bohoušovi.
Raz, to som ešte mal vodou chladený jednovalec 350, sme išli na okruhu v Terlicku a ja som zajazdil lepší čas ako Srna. A to mal ešte nejaký štvortakt a jazdil stále za mnou a nemohol ma predbehnúť. Večer bol táborák a môj mechanik Rošambo tam robil zábavu. Sedeli sme so Srnou vedľa seba a on mi hovorí: „Ty si tak bohovsky šiel… A ten tvoj mechanik, keby bol na Slovensku, tak ho urobíme ministerským predsedom.“ Bol z nás jednoducho nadšený a tam sme sa dali dohromady. Ponúkol mi, že mi pomôže, ale on sa ako na potvoru zabil. To bolo v Bratislave (6. októbra 1973). Už ráno nemohol naštartovať motorku, ani v tréningu to nešlo, akoby mu to hovorilo nejazdi. Už bola pripravená rodina a tribúna, pretože tam mal slávnostne ukončiť kariéru. Srna si požičal motorku od Jeníka, ale tá mala opačne radenie. Navyše sa v tom roku išli preteky v Bratislave obráteným smerom a tým na okruhu pribudla jedna zákruta. Pred Srnou išiel Jiří Šafránek, ktorý v druhom kole vyšiel z dráhy a pritom spadol jeden balík slamy priamo pod kolesá Srnovi. Spadol, hlavou narazil na obrubník a bolo po ňom. Dohodol som sa s jeho pani a mechanikom Kamilom Santnerom a kúpil Srnove motorky – hovorilo sa im Srnavy. Výkonnostne to boli výborné stroje, ale ťahali sa na tom ojnice a vždy to rozbilo valec. Tie japonské vojne, to boli balíky peňazí, a tak som zháňal niečo iné.
Dal som sa dohromady s Romeom de Martinom. To bol Talian, ale žijúci v Nemecku a jazdil so švajčiarskou licenciou. Dobrý kolík, vídali sme sa spolu na pretekoch. Vtedy sme sa v Hořicích (1974) dohodli, že mi po sezóne prenechá obe svoje motorky (yamahy) a privezie ich sem. Takáto transakcia sa vtedy musela vykonať formou daru. Vybavil som si darovacie povolenie, ale samozrejme Romeovi som to musel zaplatiť. Potreboval som 24 tisíc mariek. To bol balík peňazí a kde by som takýto peniaze vtedy zohnal? No, lietal som po baroch. Pomohol mi otec Jirku Davida, ktorý bol vrchný v bare Bolero a ten mi to s tými šľapkami dohovoril. Vždy som tam priletel okolo polnoci a kupoval od nich marky, šilingy, jednoducho čo mali. Romeo motorky doviezol, ja mu zaplatil a šli sme to osláviť do Grandu. Tiež som mu tu dohodil dievča. Mala rada motorky aj motorkára, no, nakoniec si ju zobral. To boli tie kladné stránky. Lenže potom nás niekto štumfl.
V pondelok som šiel do garáže k motorkám a Romeo sa vybral domov. Ako sa tu zdržal s tým dievčaťom, tak pretiahol vízum a na hraniciach ho vzali na prehliadku. Romeo so sebou viezol list, ktorý ohlasoval, že sa do Juhoafrickej republiky chystá emigrovať niekoľko ľudí. Mal ho poslať až z Rakúska, aby ušiel cenzúre, a tak ho nechal ležať v priehradke auta. Colníci ho samozrejme našli ak tomu tu veľa peňazí v rôznych menách. Tak ho zbalili a hneď do väzenia v Bohuniciach. A potom si prišli pre mňa. Ja som tam zostal dva mesiace a Romeo dokonca štyri, než ho pustili. Mal som šťastie, že mojím vyšetrovateľom bol švagor Dušana Velímského (automobilový pretekár), ktorý so mnou súcítil. Išiel so mnou z Bohuníc oficiálne zabaviť tie motorky a urobil to tak, že ich nechal u mňa v garáži. Z toho mäsiarstva tam zostal veľký chlaďák, celá vykachličkovaná miestnosť. Motorky sme do nej uložili a on dal na dvere plomby. Romeo priviezol motorky rozmontované a motory zostali uložené v skrini, ktorú tiež zaplombovali. Lenže my sme vždy skriňu odtiahli od steny, vysadili zadnú stenu, motory namontovali a išli na preteky a po nich zase všetko vrátili späť. Na prvom súde som dostal rok natvrdo, odvolal som sa a vzal si najlepšieho advokáta. Nebyť jeho, tak som šiel sedieť za, hovorili tomu, „ohrozenie devízového hospodárstva“. Ďalšie šťastie bolo, že šéfom Zväzarmu bol Ján Benko, ktorý svedčil v môj prospech. Povedal, že som to neurobil pre vlastné obohatenie, ale na reprezentáciu, pretože Zvazarm na tie motorky nemal peniaze. Tým mi veľmi pomohol. Dostal som pol roka s podmienkou na dva roky a musel som zaplatiť 25 000 Kčs clo. O motocykle sa potom už nikto nestaral. Normálne som ich vybral, plomby zahodil a tým to skončilo.
Neskôr so mnou jazdil Milan Týnský, ktorý vedel perfektne nemecky, jeho žena Maruška zase anglicky. Tí mi dohovorili všetko, čo bolo k yamahám potrebné. Veľa ma vychválili, aké to mám ťažké ako jediný reprezentant, ktorý nie je komunista, a to tiež pomáhalo. Milan vyvinul bombastické tyristorové zapaľovanie, lepšie, ako mali Japonci, ale problém bol, že to ohýbalo klikovku a rozhodilo predzápal. Karel Trávníček nám potom robil klikovky do yamahy s väčším počtom ložísk. To keď išlo, to bolo dialo. Keď sa Milan vysypal v Bosonohách a Rudolf Duba ho prešiel, teda trafil ho do helmy. Boli sme za ním so Šopinom (prezývka mechanika M. Týnskeho, ktorého skutočné meno sa vytratilo z pamäti) ešte ten večer v nemocnici. Povedali nám, že je mŕtvy. Už ho odvážali do chladničky a on sa im prebral na vozíku. Mal stúpačkou prerazenú hlavu, bol dlho v bezvedomí, a keď sa prebral, začal hovoriť iba nemecky.
V Banskej Bystrici som si kupoval tristopäťdesiatku a od Tyngeca (Bernd Tüngethal, továrenský jazdec MZ, neskôr jazdil s vlastnou yamahou) dvestopäťdesiatku. To bola super motorka. Prvýkrát som s ňou išiel v Hořicích (25. mája 1980). V predposlednom kole som spadol z prvého miesta. Boli to prvé preteky po návrate z väzenia. Ostrihaný dohola. To bolo vďaka tej Ivone, s ktorou som sa rozviedol. Ona ma nechala zavrieť za vymyslené znásilnenie a vykradla celý barák. Keď som prišiel domov, tak som si nemal ani kam ľahnúť – v tom dome nezostalo vôbec nič, alebo to bolo rozbité. Zo pohárov zostala iba hromada skla, nemal som ani prilbu, ani kombinézu. Chcela ma zničiť. Dokonca zastrelila aj prasa, čo som vykrmoval na záhrade. Potom chcela utiecť do Švajčiarska schovaná v kamióne, ale na hraniciach ju našli. Mňa vtedy pustili a ju zavreli. Tak sme sa vo väzení vystriedali. Do Hořic som prišiel nadržaný na preteky a hneď som mal najrýchlejší čas v tréningu. V pretekoch som jazdil prvé a dve kolá pred cieľom som sa rozplácal a úplne to rozbil. Svojou blbosťou. Narýchlo som zohnal nejaké pneumatiky, neboli nič moc a nedržali. Predok mi ustrelil a už som letel. Mal som obrovské šťastie, pretože som preletel medzi dvoma stromami, ale motorka sa tam už nezmestila. Rám bol ohnutý. Ernest Korčák sa ponúkol, že to spraví. Lenže motorku síce zrovnali, že išli kolesá za sebou, ale rám zostal zdražený tak, že valce nešli vymontovať. Nedalo sa s tým jazdiť. V Novom Meste som sa na nej skoro zabil. V tej rýchlej zákrute, kde sa nabiehalo na betónovú cestu, sa to rozskákalo a skoro sa to nedalo ovládať. Tak som tú motorku predal Henro Kurthovi staršiemu a ten si niekde zohnal nový rám.
Naposledy som išiel v roku 1982. Potom som si chcel kúpiť ďalšiu motorku, ale nejako mi to nevychádzalo. Mal som jednu dohodnutú s Jánosom Drápalom, že mi ju nechá po sezóne. Mal špičkové motorky, odskúšané. Lenže on sa roku 1985 zabil v Piešťanoch a už som sa k motorkám nedostal. Definitívne som skončil.
