Navrátil Karel

Presne pred 30 rokmi, 9. srpna 1981 zahynul na kopčianskej trati Karol Navrátil z Brna, ktorý sa tak stal jedinou obeťou historie tohto prírodného okruhu. V nasledujúcich riadkoch si na tohto závodníka a smutný deň zabúda jeho kamarát a súper Jiří David.

Pri spomienke na Karla sa musím najprv vrátiť do roku 1966, presnejšie na pracovnú sobotu 10. septembra 1966. Ten deň sa pred Mototechnou – opravovňou motocyklov v Brne, lúči Majster športu Robert Janka, vedúci prevádzky, zamestnanec Otto Šustek (štartér GP ČSSR) učni Jiří Kráľ a Jiří David s kolegom – automobilovým pretekárom Jozefom Brázdom, ktorý odchádza na jeho osudný závod formule 3 do Sokolova. V priebehu závodu z neobjasnených príčin vychádza mimo trať priamo do prizerajúcich divákov, naráža do stĺpu verejného osvetlenia a na mieste umiera. Súčasne s ním umierajú aj traja diváci a je mnoho ranených. Väčšej tragédii zabráni spomínaný stĺp verejného osvetlenia. Celá udalosť je spomínaná v jednom diele seriálu Osudové okamihy, vysielanom pred časom českou televíziou.
Na pohreb Jozefa Brázdu v utorok 20. septembra vychádza z kasární v Rajhrade pri Brne vojakov základnej služby, vtedy už úspešný motokárový pretekár ao sedem rokov starší brat Karola Navrátila Josef Navrátil, zvaný tiež „Jobl“ na služobnej Jawe 350. Na pohreb však bohužiaľ nedošiel. Vo vtedy známom esíčku pod Bobravou pri kolízii s nákladným autom smrteľne havaroval.

Karol prevzal nielen prezývku „Jobl“, ale všetko, čo malo so závodením niečo spoločné. V Modřicích a Přízřenicích, odkiaľ Karol pochádzal, začína partia chalanov pretekať na sériových ČZ 175 ccm, takzvané Katalógy. Majú úspechy a tak samozrejme mieria vyššie. Karol chodieva do garáže Jiřího Kráľa na Čiernopolnej ulici, kde je jedno zo „stredísk brnenských pretekárov.“ Ja požičiavam Karlovi svoju Yamahu 350 na niekoľko kvalifikácií do majstrovstiev republiky, kam sa pre rok 1978 kvalifikoval. V roku 1979 si ju odo mňa kupuje. Sťahuje sa z Přízřenic do Moravan pri Brne, kde má nový byt, zakladá rodinu a v roku 1980 sa im narodila dcéra.
Karlovi sa darí v živote, práci aj v športe. V zime hrá hokej, v lete závodí na motorkách, kde v konečnom poradí MR obsadzuje 12. miesto.
V sezóne 1981 prvé preteky MR v Mestci Králové nedokončili, druhé preteky v Novom Meste nad Váhom sa pre dážď a klzkú vozovku do majstrovstiev nezapočítavali. V preriedenom štartovom poli (asi polovica pretekárov odmietla štartovať) Karol zabojoval a skončil druhý.

Nasledoval osudný majstrovský závod v Kopčanoch. V deň závodu, v nedeľu 9. augusta si Karol so svojim mechanikom Horynom prišli zmerať môj vtedajší minimotocykel, ktorý si chceli tiež vyrobiť. Navrhol som im, aby si ho požičali a pred pretekmi priviezli. Po obede na ňom prišiel Karol sám a dohodli sme sa, že po pretekoch si minimotorku požičajú na celý týždeň a bude si ju môcť poriadne pozerať. V ďalšom rozhovore sme sa vzájomne sťažovali na počasie, bolo vtedy neznesiteľné teplo. Karol bol v úplnej pohode a to bolo naposledy, čo som s ním hovoril.
Ten deň bolo naozaj horúco. Keď došli do cieľa dvestopäťdesiatky, strhla sa krátka prietrž mračien. Niekde blízko vietor strhol stodolu, v ktorej boli schovaní turisti, takže všetky sanitky odvážali zranených do nemocnice v Skalici. Štart kubatúry 350 ccm bol odložený. Počas chvíli však vysvitlo slnko a rozpálený asfalt prispel k tomu, že tristopäťdesiatky štartovali na už takmer suchej ceste. Nad nami však už opäť obloha černala, búrka sa vracala.

Mne sa vtedy štarty darili a hneď od štartu som sa dostal do vedenia, na konci štartovnej rovinky však už pršalo a ja na mokrej vozovke vo vracáku za kostolom pri brzdení padám, ostatní mnou varovaní bez problémov prechádzajú. Z miesta nehody odchádzam celkom v pohode do miestnej krčmy, kde zisťujem, že mám roztrhnutý chrbát ľavej ruky, vyrieši to kus odtrhnutej utierky. V tej dobe už prší ako z konvy a priekopou plnou vody, po chrbte ako nejaký snežný pluh, dokĺzava ku krčme Karel Chaloupka.
Za chvíľu prestávajú motorky jazdiť, tak spoločne odchádzame do depa. Tam sa dozvedám, že Karol Navrátil havaroval a bol odvezený do skalickej nemocnice. Mňa v depe navštevuje doktorka, prezerá zranenie a navrhuje odvoz do nemocnice. Najprv odmietam, ale keď prišla so sanitkou, súhlasím. V nemocnici pri zošívaní ruky hovorí zdravotná sestra doktorovi: „navrchu majú asi veľa práce“, tým myslela operačná sála, nachádzajúca sa o poschodie vyššie. Doktor jej na to odpovedá: “tam už žiadnu prácu nemali”. Rozhovoru som nevenoval pozornosť, pretože sa po chodbe pohybovalo niekoľko ošetrených turistov zranených pod spadnutou kôlňou, a myslel som si, že je reč o nich. Keď som vyšiel z ordinácie, na chodbe už čakal Karel Chalúpka. Od neho som sa dozvedel že to Karol Navrátil prehral.

V depe som zastihol Karlových mechanikov Emause a Horyna Hégra (mechanik a hoci mladší, Karlov strýko) ktorí boli nastalou situáciou úplne zdrvení.
Horyn si vôbec nevedel predstaviť ako to oznámi Karlovej manželke a Karlovej mamičke. Až neskôr mi rozprával, ako to prebehlo. „Keď som v noci v Moravanoch zazvonil, otvorili sa dvere a ja som nestačil prehovoriť. Jeho manželka povedala “Karel sa zabil” , bolo to bez otáznika a vzápätí omdlela, ja som mal snáď napísané na čele.”
Pred odchodom z Kopčan zastavujem v mieste nehody a očitý svedok nám ju celú popisuje. Za silného dažďa, v pravej, na Kopčany rýchlej zákrute, dostáva Karel šmyk, padá do priekopy, kde jeho, pred ním letiaci motocykel naráža do balíkov slamy, ktoré rozhadzuje a na nechránený betónový mostík naráža Karol. Bezvládne telo je vymrštené do výšky a naráža do rodinného domčeka. Prichádza sanitka a odváža Karla do nemocnice.
Ešte sa vrátim k priebehu pretekov: dážď neustále silnel, neviem v ktorom kole (ja som bol v krčme s utierkou na ruke) niektorí pretekári sami zastavujú v priestore štartu a cieľa s tým, že v takom daždi už nie je dostatočne vidieť. V tom čase sa usporiadatelia rozhodli závod ukončiť – či to bolo včas, je otázka. Pár jazdcov už totiž predtým našli do ďalšieho, pre Karlovho osudového kola.Presne to pripomína Znojmo 1960 a tragickú haváriu Jiřího Koštíře

Karol bol slušný, dobrý, podľa mňa až veľmi dobrý chlapec. Znie to ako fráza, ale v jeho prípade nie. Športovec, šikovný mechanik, super človek.

Robili sme si srandu, že brnenskí pretekári sú samý štáckrypl (pre neznalých-neschopní vojenské služby). Vymykali sa snáď len otec a syn Quirenzovej a Petec Hlavatka.
Keď sme hrávali hokej Strakonice – Brno, tak v brnenskej jednotke štáckryplov – Jiří Král, Jiří Mrkývka, Jiří David, Mirek a Pavel Vašíčci, hral ako úplná jednička Karel Navrátil
(ako to mal s vojnou on, už neviem).
V Brne strakoničáci prehrali a sľubovali, že doma posilnia. Keď sme v Strakoniciach otvorili dvere spoločnej kabíny, mysleli sme, že budeme hrať proti nároďáku. Na lavičkách sedeli dvoch až trojnásobní majstri sveta Láďa Bednár z Českých Budějovice, jihlavský Vladimír Caldr, plzenský Vasil Koban. Po dohode šiel Vasil chytať za Brno. Za Strakonice chytal Bohúš Staša, podľa značky cigariet ktoré vtedy fajčil zvaný „Bétečko“. V bráne sa striedal s Boďourom (Staša ml.), ktorý chcel byť vtedy hokejovým brankárom a tiež vedel. Jediný Karol bol schopný s majstrami sveta držať krok v korčuľovaní as Vasilom sa postaral o to, že sme tie góly uviezli do Brna. Keď jeden z majstrov sveta prešiel na našu stranu, tak sme získali prevahu. Karol bol skrátka BOREC.

V piatok 14. augusta 1981 mal Karol pohreb, rovno od cintorína sa odchádzalo na Terlicko na Zlatý kahanec, ale bezo mňa. Pri ceste sanitkou zo Skalice do Kopčan mi totiž sprevádzajúca doktorka upozornila, že ošetrujúci lekár mi pod zošitou kožou nechal prerušenú zdvíhaciu šľachu prsta. V Brne okolo toho medzi doktormi bolo veľmi rušno, šľachu spravili ale dlaha na šesť týždňov a ďalších šesť týždňov rehabilitácie ma neminulo.
V nedeľu 16. augusta v Terlicku havaruje Mrkva – Jiří Mrkývka podobne ako Karol. Jemu v priekope zaviazol buď peň alebo veľký kameň, už si to presne nepamätám. Výsledok: prasknutý stavec, trieštivá zlomenina stehennej kosti a slušne rozštelované koleno. Operácia v Havířove, v stredu prevoz do Brna as rôznymi komplikáciami pobyt v nemocnici asi rok a pol.
Posledný augustový víkend sa ide Veľká cena Československa v Brne. V piatok večer po tréningu švajčiarsky pretekár Hans Neff, Bohúš Staša a ja navštevujeme Mrkvy v brnenskej úrazovke, pri odchode Bohouš hovorí: „to sú zase dve sekundy v prd…“, tým myslí čas na jedno kolo.

Mňa v tom čase prvýkrát prepadá myšlienka skončiť sa pretekaním.

Spomeňte na Karla Navrátila – mladého Jobla a Jozefa Navrátila – Jobla, oni si to zaslúžia.

Ďakuje Jiří David (Bubla)