Na motocykel (ten pretekársky) si Edo Bertoli prvý krát sadol v roku 1948. Pôvodne ale chcel byť pilotom lietadiel. Keďže po absolvovaní leteckého výcviku ale nebol pripustený ku skúškam z obavy, že pre svoj Taliansky pôvod by mohol emigrovať, tak sa rozhodol pre motocyklové preteky. Jeho starší bratia mali k motocyklovému športu blízko a stroje ako Studebaker najstaršieho brata či Rudge Whitworth alebo Ariel mohol bohate využívať na tréningy v otcovej tehelni či na priľahlej ceste. Neskôr už mal svoju Jawu 250 pérak, na ktorej sa v nedeľu 20.6.1948 vybral v sprievlode svojich dvoch priateľov mechanikov po vlastnej osi na svoje prvé preteky do Trnavy, ešte bez svojho vodičského preukazu. (Prihlásil sa ako jeho starší brat Ladislav Bertoli i s jeho voličským preukazom). Tieto svoje prvé preteky aj vyhral a tým spustil aj svoju dlhoročnú karieru. Úspešnú? Áno aj.
Na svojej stránke mám v úvode heslo: Kto má otca pretekára má svoju jedničku nech by bol majstrom sveta hocikto. Viem, že to musím trochu vysvetliť, aby to nevyzeralo tak že majstri sveta, či majstri športu pre mňa nič neznamenajú. Totiž, keď máte vo svojej blízkosti človeka, ktorého máte radi, pre ktorého ste ochotní spraviť čokoľvek a je vašim hrdinom s ktorým prežívate turbulentný život okolo pretekov, tak všetci majstri v tomto momente ustupujú do úzadia. Náš život s pretekárom obvykle začínal v pondelok ráno, keď sme vyskočili z postele a utekali pozrieť do auta, či tam nie je veniec alebo pohár a následne sme pokračovali v nacvičených robotách ako vyloženie basy z vercajchom, kombinézy a čižiem, potom motocykla z prívesu, ktorý sme následne začali aj čistiť od prachu či pripáleného oleja. Zároveň sme kontrolovali, či nám nejaká závada nepadne do oka. Keď otec vstal po vyčerpávajúcej ceste, porozprával nám ako bolo a vydal príkazy na ďalšiu činnosť, ktorú sme vzhľadom na schopnosti 8 a 10 ročných mechanikov zvládali. Dosť často aj za pomoci rovnako zapálených priateľov, tiež mechanikov, sme takto prežívali týždeň čakajúc, kedy sa Walter znovu natočí a budeme baliť na ďalší pretek. Boli to vždy nervy, pretože otec s mechanikom Miškom Hornákom vyrážali na cesty v noci z piatka na sobotu a my sme boli bez informácií až do pondelka rána, keď sa z pretekov vrátili. (Pre mladšiu generáciu podotýkam, že mobily ešte neexistovali).
No ako som už spomenul,niekedy bol veniec, niekedy nebol, ale našli sme aj otca vzdychajúceho v posteli s polámaných rebrami, pohmoždenou rukou… Napríklad po Veľkej cene v Brne, keď spadol približne v tom mieste okruhu, kde sa zabil Hans Baltizberger. No nebolo nám všetko jedno, tak isto ako keď sme videli jeho reakciu na 1. Cene Slovenska v roku 1958, keď sa mu podarilo prejsť cez hromadnú haváriu štyroch jazdcov, ktorí aj so svojimi motocyklami ležali za zatáčkou na pomerne úzkej ceste. Jemu sa podarilo prejsť bez toho, aby do niekoho narazil alebo vrazil do havarovaného motocykla. Následne motocykel odstavil v depe a so zničeným výrazom v tvári zostal na ňom sedieť. Ten pohľad nielen mňa, ale aj kamarátov, ktorí boli pri tom, sprevádza dodnes.
Nebudem vypočítavať úspechy, ktoré otec dosiahol vo svojej kariére, pretože bol amatérsky pretekár a ako to už chodí, bol odkázaný na svoje technické znalosti, schopnosti a rovnako aj na pomoc svojho mechanika či spriaznených duší v lepšie vybavených fabrikách (Kovotechna, VUMA, neskôr Chirana, Tesla, SMZ). Tiež kontakty v ČZ, neskôr v Autoškoda Ml. Boleslav boli životne dôležité. Zároveň však tvrdím, že otec nás ako jazdec nikdy nesklamal. Svoje schopnosti pretekára predviedol naplno vždy, keď jeho stroj mohol vyniknúť. Ako napríklad v Karvinej v roku 1951, keď za lejaku so svojim Walterom 250, pochádzajúcim od Jana Lucáka,ktorého rám pôvodne od Jana Horáka mnohokrát prerábal, vyhral 350-tky pred Bartošom, Koštýřom a Flangerom. V 250-tkach pritom skončil na 3. mieste na suchej trati. Bolo to veľké víťazstvo. Pomerne veľmi dobrú sezónu absolvoval ešte v roku 1966, keď pre zranenie Františka Srnu mohol jazdiť na jeho motocykloch. Najprv na Cene Slovenska na Jawe 350ccm 2xOHC skončil na 6. mieste a potom Srna začal skúšať jednovalcovu Jawu Junior 250ccm a otec sa na nej učil jazdiť. Aj keď niektorí jazdci tvrdili, že to nie je rozdiel, rozdiel to v konečnom dôsledku bol (ale to je na dlhšiu debatu). Otec skončil druhý v Hlohovci, v Cígli a nakoniec i v Žiline. Vyhral v Novom Meste nad Váhom, kde s touto jednoduchou 250-tkou v triede 350ccm stíhal Františka Šťastného na dvojvalcovej Jawe 350ccm až nakoniec ten pretek vyhral, keďže Šťastnému odišlo zapaľovanie. Nuž, ale to sa stáva a súkromníkom o to častejšie, aj keď vždy sa to prezentovalo ako veľká smola továrenského jazdca a nie ako slušný výkon amatéra. A tak otec skončil v rámci Majstrovstiev Slovenska na 3. mieste. Mnoho titulov nezískal, aj preto, že titul preborník sa začal udeľovať od roku 1961, keď sa stal preborníkom Západoslovenského kraja. V roku 1962 bol preborníkom Slovenska, keď vyhral rozhodujúci pretek v Trenčíne pred Františkom Mrázekom, ktorý havaroval a utrpel otvorenú zlomeninu nohy. Titul majstra Slovenska sa začal udeľovať až v roku 1965 takže ho to obišlo, keď bol v najlepšej forme. Titul majstra Slovenska ale nakoniec získal v Pretekoch automobilov do vrchu. Samostatný titul pre preteky na okruhoch sa neudeľoval, takže aj keď jazdil zo Slovenska sám, dostať ho nemohol.
Podobný husársky kúsok sa mu podaril už keď ako 50-ročný začal jazdiť automobily a hneď v prvej sezóne jazdil Majstrovstvá Európy cestných automobilov, kde v tedy štartovali mnohé slávne mená ako Jochen Maas, jazdci továrenského týmu Alfa Romeo Autodelta ako aj Československa špička. Hneď v druhej sezóne pretekania na autách v kategórii A2 do 1150ccm obsadil otec v majstrovstvách ČSSR tretie miesto za Jaroslavom Bobkom a Daliborom Janekom.
