Dekánek Pavol

Nástup jeho okruhovej kariéry možno prirovnať k meteoru. Začal v roku 1977 na pretekoch v Malackách a zakrátko nenašiel u nás premožiteľa. Ale to zďaleka nebol pre tohto sympaťáka v Brezovej pod Bradlom prvým športovým úspechom. Začínal na bicykli, kde v dorasteneckom veku patril k absolútnej špičke, čo dokázal ziskom troch titulov Majstra SR v cyklokrose a 1 titul má z časovky družstiev. Po cyklistike skúšal motokros pod Duklou L. Mikuláš, ale po štyroch nevýrazných rokoch padlo rozhodnutie prejsť na okruhy.

Po titule Majstra Slovenska prišla v roku 1979 úspešná obhajoba, kde sa objavil na štarte bol ašpirant na prvenstvo, ale to už Dekánek mal ambície ďaleko vyššie. Bravúrny jazdecký štýl, dobrá technika v rukách jeho mechanikov – Vladimír Kubica, Dušan Borsuk, Dušan Predanocy — ho predurčili do domácej špičky či už v majstrovských pretekoch alebo ako reprezentanta u nás aj v zahraničí. Úspechy sa dostavili, roky 78 a 79 znamenali tretie miesta v ČSSR /250 ccm/ a druhé /1979,80 – 350 ccm/ a prvé víťazstvá. Nasledovali roky 1981-85, kde v oboch silnejších kategóriách ťažko hľadal súpera, bol ozdobou okruhov čo premenil na 6 titulov.

Prišla éra „komerčného pôsobenia“, ktoré ho nepochopiteľne oberalo o domáce body, ale všetci jeho priaznivci sledovali výsledky z medzinárodnej scény. To už sedlal kráľovské pollitre, najprv štvorvalec Suzuki, neskôr trojvalec Hondu vo farbách Wernberger Konservenfabrik Bruno Koch, s ktorými si dobre viedol aj v ME a GP. Štartoval v Nemecku, Rakúsku, Španielsku, Taliansku, Holandsku, Maďarsku, Juhoslávii….Napriek tomu sa rád objavoval aj na domácich pretekoch, ale „súdruh“ nepopustil. Niekedy zažil aj taký paradox, že chcel štartovať napriek tomu, že nemal nárok na doby, veď diváci sa na neho vždy tešili, ale zatvrdlosť činovníkov nemala hraníc, mal problém dostať sa na štart. A nebol jediný s komerčným štatútom, čo podobné skúsenosti zažil. Ale keď som sa ho pýtal na naj výsledky, uviedol niekoľkonásobné víťazstvá v Hořiciach a preteky ME v Brne vroku 1984, keď ho od pódia delili doslova metre, ale nakoniec to boli kotrmelce medzi balíkmi slamy. Nebol to zďaleka jediný pád, na jednu situáciu si spomínam z Ceny Slovenska v Piešťanoch, kde bol suverén v tréningu s Hondou 500, ale rozbil ju tak, že málokto dúfal v jeho nedeľný štart. Po nočnej šichte mechanikov a s obviazanými prstami nastúpil na štart, vyrazil, suverénne viedol a …znova pád. Napriek takýmto chvíľam nepodliehal zbytočným emóciám, proste pán športovec.

Návrat do bojov o federálne body mal v roku 1989 impozantný, súperi jeho Hondu videli iba zozadu. Rok na to pridal posledný celkovo deviaty titul v pollitroch, ale vtedy mala trieda už oficiálny názov nad 250 ccm, čo šlo ruka v ruke ústupu dvojtaktov zo scény a silnejúccmu prílevu SBK. Po úvahách nasledovalo v roku 1992 rozhodnutie ukončiť úspešnú dráhu tohto výnimočného človeka a športovca. Bolo to v Brne 20.9., keď „Dekoš“ nasadol na Ducati, ktorú mu požičal Kacko a čestným kolom pozdravil všetkých fanúšikov. Ale v srdciach všetkých milovníkov zostal natrvalo. Patril k univerzálnym pretekárom, nerobilo mu problém osedlať 125 MTX, cez Yamahy 250 a 350 ccm, superbika, ale myslím, že kráľovské poillitre mu svedčali najviac…

V súčasnosti ho vidieť málo, niekedy navštívi preteky v Novom Meste, venuje sa rodine a podnikaniu v oblasti dopravy.

Text: Rudolf Mladý