Korčák Ernest

Keď som sa s Ernestom stretol po rokoch pri pretekoch oldtimerov v Holíči, ani sa mi nezdalo, že tento usmievavý „večný mladík“ slávil začiatkom roku 80-ku. Na dotaz, ako sa díva na preteky teraz odpovedal, že je to paráda, veď tento rodák z Kopčian stál pri zrode pretekov v Holíči, ale že roky nezastavíš. Síce tu omladne, ale čas trávi najradšej na rybách. A s úsmevom dodáva: chytím – pustím, to je ako šport.

Začiatok jeho pretekárskej aktívnej dráhy siaha k roku 1949 keď s motocyklom NSU stál na štarte v Trnave. Napriek tomu, že sa stal neodmysliteľnou súčasťou rodiny okruhových športovcov, cesta k úspechom nebola vôbec jednoduchá. Oporou mu bola celá rodina – manželka, dcéra Viola aj synovia Zdeno a Vilo, všetci žili do slova a do písmenka motorkami. Pôvodným povolaním automechanik sa vyučil u p. Blažka, ktorého syn pretekal a to bola zrejme aj motivácia skúsiť to sám. Prvý veniec si priniesol z Bratislavy, niekedy okolo roku 1955. Čoskoro prišlo obdobie jeho úspechov, ktoré mu vyniesli 4 tituly Majstra Slovenska a veľké počty vavrínov za miesta na stupňoch víťazov. V tej dobe bol aj účastníkom celoštátneho seriálu, štartoval na medzinárodných pretekoch v Hoticiach, Tčrlicku, Piešťanoch, Prievidzi a v Maďarsku, ale jeho TOP bolo 17. miesto pri Grand Prix ČSSR v Brne v roku 1970 a 18. v roku 1971.

Sedlal motocykle v triedach 125, 250 a 350 ccm, či už ČZ OHC, Jawy a Yamahy, často s vlastnými úpravami a vylepšeniami. Mechanikov mal synov Vila a Zdena, a práve Zdeno neskôr sám osedlal motocykle a s dobrými výsledkami jazdil M-SR. Vyše tisícka štartov priniesla Ernestovi všetko, čo stým chodí — stupne víťazov, ale aj poruchy a pády, viackrát s vážnymi zraneniami. Preto sa aj niekoľkokrát nechal v tej dobe počuť, že „táto sezóna je určite poslednou“, ale prišla jar a nové termíny a zase sadal do sedla motocykla. Akosi nedokázal bez pretekov žiť, prirovnával to, ako keby mu niekto chcel zobrať hračku. Ako obľúbenú trať uvádza bez uvažovania Kopčany. Síce bývajúci v Holíči, ale tu bol doma, pred kamarátmi, čo malo svoje čaro. Rád spomína na súperov, ako Baláž, Mitošinka, Majorošovci či Srna.

Jeho posledným štartom boli preteky v Kněžpoli, kde mal vážnu haváriu. Napriek tomu s úsmevom spomína na miestnu partiu kamarátov, ktorí mu poslali domov „faktúru“ za predčasný zber jabík po jeho náraze do stromu. Po vyliečení sa už ale na štart nepostavil. Oficiálnu rozlúčku mal 17.6.1984 pri II. ročníku pretekov v Holíči, keď mu tisíce divákov pri čestnom kole tlieskalo a ďakovalo za nezabudnuteľné chvíle, ktoré im svojim účinkovaním na okruhoch počas jeho dlhej aktívnej kariéry ponúkol.

Text: Rudolf Mladý