Mitošinka Rudolf

Stačilo hľadať „strýca“ a bolo jasné, o koho ide. Piešťanský rodák bol známy svojim neskonalým optimizmom a humorom, skrátka taký symbol dobrej nálady. Pracoval ako šofér v pekárňach, čo tiež bývalo zdrojom k poznámkam, ale jeho nevyviedlo z miery temer nič.

Nitru a rok 1962 má dodnes v pamäti ako prvú skúsenosť postaviť sa na štart pretekov. Keď si zoberieme, že ešte pred pár rokmi sme ho mohli vidieť v sedle pretekárskeho oldtimeru v Novom Meste nad Váhom, stane sa určite vzorom pre športovú dlhovekosť. Pomerne rýchlo sa prepracoval najskôr k Slovenskej špičke, čo dokázal šiestimi titulmi Majstra SR v rokoch 1971 až 1986. Pri pohľade na jeho dátum narodenia je hneď jasné, že k 50-ke si venoval vskutku skvostný darček v podobe titulu. To sa iste mnohým nepodarilo.

Množstvo prvenstiev a stovky štartov niesli ovocie aj v celoštátnom meradle, kde mu chýbal niekedy iba krôčik k vytúženému titulu. Najbližšie ho mal vroku 1986, ale nakoniec športové šťastie stálo inde. Štartoval ako reprezentant na medzinárodných podnikoch v celom Československu ale aj v NDR, ZSSR, Maďarsku, Poľsku. Nakoľko k špičkovej technike sa dostal iba zriedka, bojovnosťou eliminoval výkonový rozdiel. Preto mu aj najviac vyhovovali technické trate ako Kopčany, Hofice či Sachsenring. Maximálne nasadenie prinieslo aj pády, tým najvážnejším bola ťažká nehoda v Novom Meste nad Váhom /1976/, kde vo vlásenkovej pasáži s horizontom pristál „na čerešni“. Liečenie bolo dlhé, ale „strýco“ sa okázal vrátiť a čoskoro aj opäť víťaziť.

Vyše 400 štartov, ktoré má za sebou a s nimi tisíce kilometrov na pretekárskom motocykli, by zrejme nevymenil za nič. Radostné i smutné chvíle s ním prežívala celá rodina aj mechanici — Ondrášik, Hanic, Smolák a v posledných rokoch zaťko Jožko Veselý. Krátku dobu jeho príklad nasledovala aj dcéra Oľga Mitošinková — Veselá. Po prevrate vroku 1989 končil s aktívnym pretekaním vo veku 53 rokov, aby sa vrhol na podnikanie v oblasti dopravy a stavebníctva. Založil si firmu v Piešťanoch a bojoval ďalej, síce už na inom poli ale s tým istým zápalom.

Keď po rokoch opäť zažil pocit z rýchlosti pri pretekoch oldtimerov, ako keby sa pre neho nezastavil čas, iba kombinéza sa akosi zbehla, zips vpredu nie a nie zapnúť. Pomaličky sa za protestu rodiny snáď aj chystal pokračovať, ale zdravie rozhodlo inak. Napriek tomu, že medzi pretekárov chodí aj naďalej sprevádzaný na vozíčku, úsmev z tváre mu nezmizol. Jedinú vec, ktorú si berie ako nesplnený sen je povoziť sa na plnokrvnom pollitri, napriek tomu, že túto triedu jazdil, ale vždy iba s 350-kou.

Text: Rudolf Mladý

Čerešňová havária pod Javorinou

Stroj času ešte posuňme o desať rokov späť. V júli v sedemdesiatom šiestom sa išiel Pdjavorinský okruh. Každoročne patril do seriálu majstrovstiev Československa. Federálne zápolenia mali vtedy vysoký štandard. Už o samotnej účasti na štartovom rošte neraz rozhodovali dosiahnuté časy z meraných tréningov. Pod Javorinou to bývali úžasné paľby. Skvelé jazdecké pole, skúsení usporiadatelia, početné publikum. Rachotiaca divočina vtedy obyvateľom rodinných domov a činžiakov vôbec neprekážala. Zhovievavo ju prijali. Polovicu pretekárskej trate totiž situovali organizátori do ulíc Nového Mesta nad Váhom, ostrapcovaných tisíckami nadšených divákov. Druhá časť zaviedla pelotón na okolité cesty s obrátkou pri Bzinciach pod Javorinou. Technicky náročný profil dal jazdcom poriadne zabrať.

Akurát na tamojšom zvlnenom úseku s viacerými zákrutami mal Mitošinka v nebezpečnej vlásenke ťažkú nehodu. V plnej rýchlosti pristál pred neprehľadným horizontom na kmeni statnej čerešne. Pud sebazáchovy mu v zlomku sekundy zavelil odsunúť si dorantané končatiny z okraja asfaltovej komunikácie smerom k priekope. S pomocou lakťov tak učinil v ostatnom okamihu, pretože vzápätí prefrčala po inkriminovanom mieste pretekárska motorka nič netušiaceho Jiřího Krála. „Nič to. Iba som si chcel z čerešní trochu naoberať, no už tam neboli,“ s nadhľadom nám opísal ťažkú nehodu v novomestských pretekoch. Ošetrujúci piešťanský lekár Dušan Lasáb bol neústupčivý. Mladý ortopéd opätovne potvrdil minimálne šesťmesačnú liečbu.

Text: Jaroslav Lieskovský